Valle dei Templi Agrigento

Agrigento – Cesta časom v Valle dei Templi

Počas veľkého okruhu Sicíliou sme si chrámy v Agrigente nemohli nechať ujsť. Neskoro v noci sme dorazili na ubytovanie len pár minút od parku, aby sme hneď ráno mohli navštíviť Valle dei Templi. Po stáročia tu stoja staroveké grécke chrámy ako kamenní strážcovia minulosti. Zaparkovali sme parkovisku vedľa vstupu, pripravili fľaše s vodou a vydali sa na cestu do minulosti.

História a význam Agrigenta

Agrigento, antický Akragas, založili Gréci zo susedného Gely v roku 580 pred n. l. Mesto bolo čoskoro jedným z najmocnejších gréckych sídiel na Sicílii a v období najväčšej slávy tu žilo vyše 200 000 obyvateľov. Chrámy, ktoré dnes obdivujeme, boli postavené v 5. storočí pred n. l., prevažne počas zlatého veku mesta za vlády tyrana Theróna. Slúžili náboženskému uctievaniu bohov a zároveň ako symboly moci a bohatstva Akragantu.

Celý archeologický park meria približne 2,5 kilometra. Návšteva zaberie 2 až 4 hodiny v závislosti od tempa, zastávok a toho, koľko detailov chce človek vnímať. Na trase sa nachádza okolo 10 významných pamiatok, vrátane 7 chrámov, starých pohrebísk, hrobiek a zvyškov rímskych obydlí. Cesta je takmer stále po rovinke alebo mierne z kopca, ak ju začnete zhora – čo odporúčame.

Chrám Héry (Tempio di Hera Lacinia)

Hneď po vstupe do Valle dei Templi na vás čaká jeden z najkrajších chrámov, chrám Héry. Je zasvätený bohyni manželstva a rodiny, Hére. Pochádza z polovice 5. storočia pred n. l. a dnes stojí jeho rekonštruovaná časť so 30 zachovanými stĺpmi. Oheň, ktorý zničil jeho interiér počas dobytia Rimanmi, nezničil jeho monumentálny dojem. Keď stojíte pod týmito stĺpmi, cítite sa ako malá bodka pod obrovským svedkom času.

Chrám veľmi pripomína Atény a ich chrámy, aj keď sa z neho veľa nedochovalo. Rozhodne si ho obíďte dookola a vychutnajte si výhľady aj na malé mestečká po okolí.

Len pár krokov za chrámom Héry sme natrafili na menej nápadný, no historicky veľmi zaujímavý priestor – byzantské arcosolie. Ide o výklenky vytesané do skaly, ktoré slúžili ako pohrebné miesta počas byzantského obdobia, teda približne od 6. do 9. storočia. V kontraste s majestátnosťou gréckych chrámov pôsobia tieto hroby pokorne a intímne.

Deti hneď využili, že sa dá do hrobiek dostať, a išli ich preskúmať aj zvnútra.

Tempio della Concordia

Ďalší na našej trase bol impozantný chrám Tempio della Concordia, azda najkrajšie zachovaný dórsky chrám v celom Stredomorí. Bol postavený okolo roku 440 pred n. l. a na rozdiel od iných chrámov prežil takmer vcelku, najmä preto, že bol v 6. storočí prestavaný na kresťanský kostol. Pri pohľade zblízka nás prekvapili obrovské rozmery – chrám je dlhý 42 metrov a široký 19 metrov. Stĺpy stoja pevne ako strážcovia večnosti a celá stavba pôsobí harmonicky, čisto a vyvážene. Je to skutočne miesto, kde sa oplatí postáť, sadnúť si na kamenný múrik a len tak vnímať atmosféru. Mnohí ho prirovnávajú k Parthenónu v Aténach – a niet sa čomu čudovať.

Napriek tomu, že chrám je nádherný a perfektne zachovaný, hlavným lákadlom je bronzová socha, ktorá leží na kamennej plošine vpredu – ide o ikonické umelecké dielo znázorňujúce padajúceho Ikara od známeho sochára Igora Mitoraja.

Socha Ikara

Socha Ikara v Agrigente nesie názov Icaro Caduto (Padlý Ikaros). Zobrazuje mýtickú postavu Ikara po jeho tragickom páde. Ikaros, syn vynálezcu Daidala, uletel z Kréty na krídlach vyrobených z peria a vosku. Napriek otcovmu varovaniu sa priblížil príliš blízko k slnku, vosk sa roztopil a Ikaros spadol do mora.

Mitorajova socha zachytáva moment bezprostredne po páde. Ikarovo telo je zobrazené v polohe, ktorá naznačuje pád, a jeho krídla sú zdeformované a polámané. Napriek tragickému osudu socha vyžaruje zvláštnu krásu a melanchóliu.

Socha bola do Valle dei Templi premiestnená v roku 2011 počas výstavy súčasného umenia a odvtedy sa stala jeho symbolom. Meria približne 8 metrov na dĺžku. Umiestnenie modernej sochy Ikara v kontexte starovekých gréckych chrámov v Agrigente vytvára silný kontrast a dialóg medzi minulosťou a súčasnosťou. Mýtus o Ikarovi, ktorý je starý ako samotné chrámy, rezonuje s univerzálnymi témami ľudskej túžby, ambícií a následkov neposlušnosti.

Rímske hrobky vo Valle dei Templi

Neďaleko monumentálnej sochy Ikara sme našli aj rímske hrobky, ktoré svedčia o neskoršom osídlení a využití tejto oblasti v rímskom období. Aj keď nie sú tak pôsobivé ako tie v Cava Ispica či Pantalica, dokážu očariť. Najmä ich hustotou na malej ploche. Ich jednoduchá architektúra kontrastuje s honosnými gréckymi chrámami, no zároveň dopĺňa historický obraz lokality, ukazujúc, ako sa táto posvätná oblasť využívala aj v nasledujúcich storočiach na posledný odpočinok.

Postupne mierime k ďalším chrámom a počet popadaných stĺpov na zemi rastie. Deti si z nich robia úkryt pred slnkom a nám bránia vo výhľade. Vieme, že chrám Herakla už je blízko.

Tempio di Ercole

O pár metrov ďalej sme už konečne došli ku chrámu Herkula – podľa tradície najstaršiemu dórskemu chrámu vo Valle dei Templi. Z pôvodných stĺpov dnes stojí len osem, no ich mohutnosť a pravidelný rozostup naznačujú niekdajšiu veľkosť stavby. Kedysi vraj chrám meral až 25,34 × 67 metrov.

Ako už názov napovedá, chrám bol zasvätený hrdinovi Heraklovi. Deťom sme porozprávali najznámejšie príbehy o jeho 12 prácach – ako porazil nemejského leva či skolil kalydónskeho býka. Vynechali sme len smutnú časť jeho príbehov, o tom, ako zavraždil svoju prvú manželku aj deti v šialenstve, do ktorého ho uvrhla Héra. Aký paradox, že dve postavy, ktoré sa v mytológii neznášali, majú chrámy kúsok od seba.

Východná strana chrámu bola pravdepodobne miestom hlavného vchodu a oltára, kde sa konali náboženské obrady a prinášali obety hrdinovi. Vnútri chrámu sa nachádzala cela (naos), svätyňa, v ktorej stála kultová socha Herakla. Táto socha bola v staroveku veľmi uctievaná a podľa legendy mala nadprirodzené vlastnosti. Hovorí sa, že bola taká posvätná, že Rimania sa ju pokúsili odviezť do Ríma, no obyvatelia Akragantu tomu statočne zabránili.

Na východnom priečelí chrámu sa nachádzali metopy (zdobené kamenné dosky medzi triglyfmi), ktoré zobrazovali dvanásť Heraklových prác. Niektoré z týchto fragmentov metôp sa dnes nachádzajú v Regionálnom archeologickom múzeu v Agrigente.

Chrám Dia Olympijského (Tempio di Zeus Olimpio)

Tak ako v Aténach, ani v Agrigente sa chrám Zeusa nedočkal dokončenia. Chrám Dia Olympijského v Agrigente bol jedným z najambicióznejších stavebných projektov starovekej Sicílie. Jeho výstavba sa začala po roku 480 pred Kristom na oslavu víťazstva nad Kartágincami. Hoci nebol nikdy úplne dokončený, jeho rozsiahle ruiny dodnes svedčia o monumentálnosti zámeru. Jeho rozmery boli úctyhodné – približne 113 metrov na dĺžku a 56 metrov na šírku.
Dnes z neho ostalo len niekoľko roztrúsených blokov, z ktorých sa nám len veľmi ťažko robil obraz niekdajšej slávy chrámu.

Chrám Kastora a Polluxa (Tempio dei Dioscuri)

Blížili sme sa k záveru trasy a dostali sme sa k pitoresknému Chrámu Kastora a Polluxa, božských dvojičiek. Z celého chrámu sa zachovali len štyri stĺpy, no práve tie sa často objavujú na pohľadniciach a symbolizujú celé Agrigento. Postavený bol okolo roku 480 pred n. l., no jeho súčasná podoba vznikla rekonštrukciou v 19. storočí.

Deťom sme rozprávali príbeh o bratoch a ich spojení s Trójskou vojnou, o ktorej už počuli veľa. Ak chcete aj vy pre deti príbeh, nájdete ho na konci článku.

Praktické informácie o Valle dei Templi

Dobrou správou je, že deti neplatia vstup. Očividne všade v Taliansku chápu, že detí pamiatky až tak nebavia 😊. K vstupu dostanete mapku areálu, žiaľ na mieste si neviete zobrať žiadnu túru so sprievodcom, ale cez ich oficiálnu stránku si ho viete dopredu zarezervovať. Popisky k chrámom síce boli, ale nie úplne podrobné.

Na čo si dať pozor?

📍Cesta do Agrigenta trvá z Catanie ako aj zo Syrakúz približne 3 hodiny, z Trapani iba 2 hodiny. My sme sem išli večer, po návšteve Ragusy. Cesta trvala približne 90 minút. Bývali sme priamo v mestečku Agrigento, aby sme vedeli ísť pozrieť Valle dei Templi hneď ráno.

👟 Rátajte, že sa zdržíte minimálne 2–4 hodiny. Cesta sama o sebe je dlhá približne 5 kilometrov.

☀️ Vyrazte skoro ráno – Počas cesty nenájdete žiaden tieň. Príďte sem teda buď skoro ráno, alebo neskoro popoludní, aby ste sa vyhli najostrejšiemu slnku. Už po 10-tej začínalo nepríjemne páliť. Je to iné ako pri vode.

💰 Vstupné bolo 12€ pre dospelých, deti boli úplne zadarmo, čo sme veľmi ocenili.

🚌 Určite si zoberte z dolného parkoviska shuttle, aby ste začali zhora dole. Cesta dole kopcom je príjemnejšia a menej sa vyčerpáte.

🏖️ Po návšteve parku, ak idete ráno, zamierte na pláž sa schladiť. V okolí je dokonca aj slávna Scala dei Turchi.

🥤 Zoberte si dostatok vody. Počas cesty medzi chrámami sme nenašli žiadnu možnosť, kde si kúpiť vodu. Až na konci.

Príbeh Kastora a Polluxa

Kedysi dávno, v gréckej Sparte, žila krásna kráľovná Léda. Jedného dňa ju očaril samotný Zeus, najvyšší z bohov, ktorý sa k nej priblížil v podobe labute. Z tohto spojenia Léda zniesla dve vajcia. Z jedného sa vyliahli dve dcéry, Helena a Klytaimnestra, a z druhého dvaja synovia, Kastor a Pollux.

Hoci boli bratia dvojčatá, mali odlišné otcovstvo. Kastorovým smrteľným otcom bol spartský kráľ Tyndareos, a preto bol smrteľný aj on. Polluxovým otcom bol božský Zeus, vďaka čomu bol nesmrteľný.

Obaja bratia vyrástli silní, statoční a nerozluční. Kastor bol vynikajúci jazdec na koni a Pollux bol neprekonateľný v boxe. Spoločne sa zúčastnili mnohých dobrodružstiev a stali sa hrdinami. Boli členmi výpravy Argonautov, ktorí sa plavili za zlatým rúnom, a preukázali svoju odvahu v boji proti pirátom a iným nebezpečenstvám.

Ich sestra Helena sa stala najkrajšou ženou na svete a jej únos Parisom vyvolal trójsku vojnu. Kastor a Pollux sa zúčastnili aj tejto vojny a bojovali po boku Grékov.

Bratská láska

Osud však zasiahol ich nerozlučné puto. Počas jednej bitky Kastora smrteľne zranil ich nepriateľ Lynkeus. Pollux bol z tejto straty zdrvený a prosil svojho otca Dia, aby mu dovolil zomrieť spolu s bratom.

Zeus, dojatý ich bratskou láskou, im ponúkol kompromis. Mohli stráviť jeden deň v ríši mŕtvych, Hádovej ríši, a druhý deň na Olympe, medzi bohmi. Tak sa striedali v živote a smrti, aby mohli byť navždy spolu.

Na počesť ich bratskej lásky a hrdinských činov ich Zeus umiestnil na oblohu ako súhvezdie Blížencov (Gemini). Kastor a Pollux sa tak stali večnými symbolmi bratskej oddanosti a sú patrónmi námorníkov, ktorí sa k nim modlia v nebezpečenstve na mori. Ich príbeh je dodnes pripomienkou silného puta medzi bratmi a sily lásky, ktorá prekonáva aj smrť.