Scénická cesta z Tatacoa do Bogota

Tento článok obsahuje affilate linky. Ak cez ne niečo zarezervujete môžeme získať províziu. Pre vás to ale neznamená žiadne dodatočné náklady. Pomáha nám to pokračovať v zdieľaní cestovateľských tipov a prevádzkovať tento blog. 

Scénická cesta z Tatacoa do Bogota

Pokiaľ hľadáte unikátnu cestu plnú dychberúcich výhľadov, môže ňou byť práve cesta z Bogoty do Tatacoa či naopak. Popri hlavnej ceste, ktorá vedie cez mesto Neiva, existuje rovnako dlhá, no omnoho krajšia a dobrodružnejšia trasa. My sme sa na ňu vydali cestou do hlavného mesta a bol to najlepší nápad, aký sme mohli urobiť.

Vyrážame z Tatacoa

Cesta cez mesto Neiva je zdĺhavá a plná áut, takže keď nám Google Mapy ukázali alternatívu, ktorá mala skrátiť cestu o dve hodiny, neváhali sme. Neviem, či to bola naozaj pravda – prišli sme síce načas, ale rozhodne to bol risk, ktorý sme boli ochotní podstúpiť.

Pred mestom Villavieja sme odbočili smerom k astronomickému observatóriu a pokračovali ďalej okolo púšte. Za mestečkom La Lajas sa pred nami objavili prvé výhľady na sivú púšť, tentoraz z diaľky. Už sme ju mali v pamäti z predchádzajúcich dní, keď sme ju prechádzali pešo, no teraz pôsobila ešte majestátnejšie.

Cesta bola prašná a nespevnená, no zatiaľ pomerne hladká. V tej chvíli sme ešte netušili, že takto to bude vyzerať viac než 40 kilometrov. Možno keby sme to vedeli, rozhodli by sme sa inak. Na druhej strane, pokiaľ máte SUV alebo iné vyvýšené auto, netreba sa tejto trasy báť. Aj keď viac ako polovicu cesty pôjdete po nespevnenej ceste, stojí za to.

Pred dedinkou La Victoria nás však čakala prvá veľká skúška. Cez cestu sa rozliala rieka a z oboch strán bolo na ceste husté blato. Vydesili sme sa, že by sme v ňom uviazli a nedokázali ísť ďalej.
Zastavili sme a čakali, či pôjde nejaké auto, ktoré by nám ukázalo, či sa dá prejsť. Keď sme už chceli cúvnuť a otočiť to späť, z protismeru prišla motorka. Jazdec prešiel cez vodu bez problémov a my sme si vydýchli.
Hoci vyzerala hrozivo, bola plytká a pod blatom boli očividne betónové panely. Asi to tu nie je nič neobvyklé. Nemuseli sme sa teda otáčať a mohli pokračovať ďalej k cieľu.

Najťažší úsek na nervy

Až do mestečka Potosí sme mali relatívne pokoj. Krásna príroda okolo nás, veľa stromov a takmer žiadne autá. Až na to jedno, ktoré nám ukazovalo cestu posledných 20 minút 😊. Cesta bola stále dosť kvalitná, aby sa po nej dalo ísť približne 50 km/h, aj keď sme sem-tam museli zdolávať menšie potôčiky. Prvá trištvrte hodina zo šiestich za nami – a uvidíme, čo nás čaká ďalej.

Za mestečkom Potosí nás čakalo to pravé dobrodružstvo. Dobrá, relatívne hladká cesta ostala za nami a my sme si začali klásť otázku, či sme urobili dobre, že sme nezvolili hlavnú trasu. Dorazili sme k úseku, kde slovo „cesta“ znelo ako prehnaný kompliment. Vyjazdené koľaje od ťažkých nákladných áut vytvorili hlboké ryhy, medzi ktorými sa auto nakláňalo zo strany na stranu. Vyhýbanie sa im bol takmer nadľudský výkon.

Deti začínali byť vydesené a my tiež. Už sme chápali, prečo auto, ktoré nám doteraz ukazovalo cestu, zrazu spomalilo a nechalo sa predbehnúť. Teraz bolo na nás, aby sme udávali tempo. Každý meter sme postupovali opatrne, snažiac sa nájsť tú najpevnejšiu stopu.

Našťastie tento úsek nebol dlhý – meral menej ako kilometer, no aj tak nám poriadne zvýšil hladinu adrenalínu. Keď sa pred nami objavil menší potôčik, ktorý sme museli prebrodiť, už sme to brali s úsmevom. V porovnaní s tým, čo sme mali za sebou, to bola prechádzka. Za potôčikom sa cesta našťastie opäť zlepšila a my sme si mohli trochu vydýchnuť. No nie na dlho.

Konečne rieka Magdalena

O kúsok ďalej sa pred nami objavila samotná rieka Magdaléna v plnej kráse. Bola však pri vodičovej strane. Môj pokus vystúpiť a pokochať sa dopadol rýchlym útekom nazad do auta, pretože sa na mňa vrhli desiatky komárov hneď za pár sekúnd. Vzdali sme to a pokračovali ďalej.

Po hodine a štvrť jazdy sa pred nami z ničoho nič objavil tunel. Vôbec sme netušili, že uprostred divokej prírody môže stáť takáto stavba. Jeho tvar a veľkosť skôr pripomínali železničný než cestný tunel. Nemali sme inú možnosť, ako doň vojsť, hoci pohľad na tmavý otvor v skalnom masíve pôsobil poriadne odstrašujúco.

Len čo sme doň vstúpili, čakalo nás ďalšie prekvapenie. Na zemi sa leskla voda, ktorá pokrývala celú šírku cesty. Nebolo jej veľa, no aj tak stačilo, aby sa nám v hrdlách objavil nepríjemný pocit a myšlienka, či nám táto cesta naozaj stojí za to. Každý meter sme prechádzali opatrne a sledovali, či hladina nestúpa.

Áno, stálo to za to, ale chvíľami nás strach úplne ovládol. Na takýto terén nie sme zvyknutí a pocit neistoty nás sprevádzal celou cestou tunelom. Len čo sme z neho vyšli, bola pred nami ďalšia prekážka.

Puente Golondrinas

Tentoraz nás čakal železný most, ktorý už na prvý pohľad prezrádzal, že svoje najlepšie časy má dávno za sebou. Po vjazde naň sa ozval ostrý kovový zvuk železných platní, ktoré pod kolesami drnčali a rezonovali tak hlasno, že nám ich ozvena zostala v ušiach ešte dlho po prejazde.

Pod nami sa rozprestierala mohutná rieka Magdaléna, ktorú sme obdivovali už niekoľko dní počas nášho putovania. Jej široké, pokojne plynúce vody a majestátne brehy nás fascinovali a pohľad na ne na chvíľu uvoľnil napätie, ktoré sme v sebe niesli z náročnej cesty.

Lenže hneď za mostom sa pred nami objavil ďalší tunel. Stačil jediný pohľad a v žalúdku sme pocítili nepríjemné zovretie

Vnútro tunela bolo celé zaplavené vodou a my sme si v duchu hovorili, že ak by bol neprejazdný, určite by ho uzavreli. Tento optimizmus nás však rýchlo prešiel, keď sme si uvedomili, ako ďaleko sme od civilizácie a že na takomto mieste sa na „ak by“ spoliehať nedá.

Voda kvapkala zo stropu, odrážala sa od stien a stekala do malých jazierok, ktoré sa spájali do súvislej vrstvy. Našťastie sa opäť ukázalo, že prvý dojem klame. Hĺbka nebola veľká – voda nám siahala len do polovice kolies – no aj tak sme sa cítili stiesnene a každý meter sme prechádzali so zatajeným dychom.

Keď sa pred nami konečne objavilo svetlo na konci tunela, cítili sme úľavu. Bol to nielen koniec tejto skúšky, ale aj posledná veľká výzva celej trasy.

Posledný úsek cesty do Natagaima

Po východe z tunela sa cesta zmenila. Náročná časť bola za nami a pred nami sa rozprestierala nádherná lúka, na ktorej sa pokojne pásol dobytok. Neboli sme tak ďaleko od civilizácie, ako sme si mysleli. Všade okolo nás sa do výšky dvíhali Andy a ich vrcholy boli zahalené do hustej hmly.

Cesta síce zostala prašná, no bola pekne upravená a ľahko prejazdná. Kravičky nám dokonca zapózovali pred špicatou horou, ktorá osamelo stála na okraji horského masívu.

V tej chvíli nám Google Mapy oznámili, že o sedem minút sa napojíme na hlavnú cestu medzi Bogotou a Neivou pri meste Los Medios.

Zvládli sme to. Celá trasa nám z ubytovania v Tatacoa trvala presne 80 minút, čo vôbec nie je zlé vzhľadom na všetky dobrodružstvá, ktoré nás cestou stretli.

Google Mapy neklamali, no žiaľ, len čo sme sa pripojili na hlavnú cestu, premávka bola tak hustá, že sme ľutovali, že sme nenašli ďalšiu podobnú cestičku. Do Bogoty mala cesta trvať ešte ďalšie 4,5 hodiny, ale ak sa nebojíte predbiehať, zvládnete to aj rýchlejšie. My sme tento úsek dali za 3,5 hodiny, no sme zvyknutí na neustále sa točiace cesty z našej domovskej krajiny.

Praktické informácie k ceste medzi Bogota a Tatacoa

📶 Google Mapy neukazujú možnosť kompy medzi Villavieja a Aipe. Pokiaľ sa rozhodnete ísť touto trasou, cesta trvá približne rovnako dlho ako cesta, ktorú sme zvolili my. Alternatíva cez Neivu sa nám nepozdávala, nakoľko bola o hodinu dlhšia. Pokiaľ však máte radi dobrodružstvo a výhľady po ceste, skúste zvoliť cestu Villavieja. Má presne 44km. Signál nebudete mať väčšinu cesty, rátajte s tým.

🕗 Vyrazte za denného svetla, ideálne ráno. Počas daždivého obdobia sa nespevnené cesty môžu zmeniť na ťažko prejazdné úseky.

⚠️ Pokiaľ zvolíte našu trasu, zbalte si snacky a dostatok vody. Po ceste sme nestretli žiaden obchod, ak nerátame jednu malú budku. Jazdite pomaly v úsekoch s hlbokými koľajami či potokmi. Ak sa vám úsek nezdá bezpečný, počkajte na iné vozidlo. Pri brodení vody sledujte hĺbku a pevnosť podkladu. Vyhnite sa nočným prejazdom.

📸 Počas cesty odporúčame krátke zastávky pri rieke Magdalena, moste Puente Golondrinas a v okolí tunelov. Nezabudnite ale na repelent. komárov je v tejto oblasti veľmi veľa a prechádzate okolo rieky kde majú ideálne podmienky na množenie sa.

Kde bývať ? Tatacoa alebo Villavieja?

Pokiaľ zamierite do púšte Tatacoa, nemali by ste si nechať újsť možnosť spať priamo na púšti. Vďaka minimu svetelného smogu uvidíte nádhernú oblohu a možno aj púštne líšky a iné zvieratká.

Noc na púšti však znamená menej komfortu. Ubytovania tu nemajú ani klimatizáciu a často krát elektrika funguje iba pár hodín. My sme naštastie mali ubytovanie aj so zásuvkami na izbe, no teplú vodu nemalo ani to naše.

Vo Villavieja si viete dopriať komfort mesta, no prídete o nočnú oblohu, ktorá nás na Tatacoa ohromila.

Ubytovanie Tatacoa

Ak máte radi pokoj a výhľady, odporúčame ubytovanie priamo v púšti Tatacoa alebo na jej okraji, kde sa zobudíte do ticha, spevu vtákov a s výhľadom na červené i sivé pahorky. Niektoré hotely tu ponúkajú terasy s panoramatickým pohľadom na púšť či údolie rieky Magdalena, čo vytvára jedinečnú atmosféru.

Medzi najobľúbenejšie ubytovania patrí Hotel biohotel tatacoa Qji s výbornou polohou, priestrannými bungalovmi a možnosťou pozorovania hviezd priamo z postele. Hotel ponúka aj výbornú reštauráciu a bazén uprostred púšte.

O niečo viac komfortnejšie je ubytovanie Payande – Tatacoa, ktoré ponúka viac tradičné bývanie,

My sme zvolili ubytovanie El Peňon De Constantino, najmä kvôli elektrike a možnosti zásuviek priamo na izbe. Ubytovanie bolo skvelé a aj raňajky. Jedine cesta nás trošku potrápila, najmä po daždi, kedy bola takmer neprejazdná.

Ubytovanie Villavieja

Ak dávate prednosť pobytu v meste, Villavieja je skvelou základňou pre výlety do Tatacoa Desert aj do časti Gray Desert (Los Hoyos) a Valle de los Xilópalos. Zároveň tu nájdete väčšinu reštaurácií, menších obchodov a cestovných agentúr.

Pokiaľ hľadáte ubytovanie s dobrým pomerom ceny a kvality, odporúčame Hotel Colonial Villavieja, ktorý má čisté izby, klimatizáciu a malý bazén priamo v centre.

Skvelou voľbou je aj Cosmos Tatacoa Hotel, rodinný penzión s príjemnou atmosférou, záhradou a domácimi raňajkami..

Niektoré ubytovania vo Villavieja navyše zabezpečujú aj transport do púšte alebo organizované nočné pozorovanie hviezd – ideálne, ak chcete spojiť komfort s dobrodružstvom bez nutnosti vlastného auta.

Pozrite si dostupné ubytovania pri púšti Tatacoa tu: ubytovania