Scénická cesta medzi Popayan a San Augustín

Tento článok obsahuje affiliate linky. Ak cez ne niečo zarezervujete môžeme získať províziu. Pre vás to ale neznamená žiadne dodatočné náklady. Pomáha nám to pokračovať v zdieľaní cestovateľských tipov a prevádzkovať tento blog. 

Scénická cesta medzi Popayan a San Augustín

Trasa medzi Popayan a San Agustín je viac než len presun medzi dvoma bodmi – je to zážitok sám o sebe. Hoci sme na internete narazili na mnoho informácií o rizikách tejto cesty, nenašli sme vhodnejšiu alternatívu, a tak sme sa rozhodli cestu podstúpiť. A neľutujeme ani sekundu. Táto cesta nás previedla naprieč horami, dedinkami, okolo vodopádov a výhľadov, ktoré nám opakovane brali dych. Táto cesta bola rovnako krásna ako cesta medzi Tatacoa a Bogota.

Z Popayan sme vyrážali po pohodlnej asfaltke s miernymi zákrutami, cez otvorenú krajinu. Míňali sme menšie dediny, pasienky a typické poľnohospodárske usadlosti. Smerom k Coconuco sa krajina začala meniť – údolia sa zúžili, kopce strmšie a pribudli lesy.

Výhľady, ktoré sa len tak neopozerajú

Krajina v tejto oblasti vás neprestane prekvapovať. Striedajú sa otvorené horské lúky, husté lesy a úseky s výhľadom na hlboké doliny. Cesta sa kľukatí a často stúpa, čo vytvára množstvo miest, kde sa oplatí zastaviť a rozhliadnúť sa. V diaľke vidno horské chrbty, niekde zasa priamo popri ceste rastú porasty a machom obrastené stromy.

Výhodou je aj veľmi malá premávka. Väčšinu cesty sme nestretli skoro žiadne autá. Občasne oproti nám išiel kamión či osamelá motorka.

Určite si však auto natankujte ešte v meste a vezmite so sebou vodu a snacky. Po ceste z mestečka Coconuco sme šli viac ako tri hodiny pustou krajinou bez známok civilizácie. Nerátajte, že si cestou niečo kúpite – táto cesta je len o scenérii, prírode a samote.

Vodopád Calaguala

Asi v polovici cesty nás zaujal vodopád Calaguala, ktorý doslova tryská zo svahu priamo vedľa cesty. Nie je potrebné absolvovať žiadnu túru – auto môžete zaparkovať na malej odstavnej ploche hneď oproti. Voda padá z výšky niekoľkých desiatok metrov a vytvára jemnú hmlu, ktorá v teplom počasí príjemne osvieži. Vodopád je dobre viditeľný už z cesty, takže ho určite neminiete.

A aj keď nepatrí medzi najväčšie vodopády v regióne, určite stojí za krátku zastávku. Môžete si natiahnuť nohy, prejsť sa okolo neho a nechať sa osviežiť kvapkami studenej vody, ktoré z vodopádu dopadajú až na cestu. Voda padá z výšky len niekoľkých metrov, no jej prúd je silný a spolu s okolím vtvára idylku.

Prašná cesta cez srdce národného parku Puracé

Asfalt sa po dvoch hodinách jazdy mení na prašnú a hrboľatú cestu, ktorá vedie priamo cez centrálnu časť národného parku Puracé. Zhruba 50 kilometrov prechádzate po nespevnenom, no prejazdnom úseku. Povrch je nerovný, miestami plný výtlkov a kaluží po daždi, takže treba ísť pomaly.

Táto časť je pomalšia, no prechádza územím s veľmi bohatou vegetáciou. Okolo cesty sa tiahnu lesy, občasné horské lúky a podmáčané miesta. Boli sme fascinovaní okolitou krajinou a veľa sme aj zastavovali, nakoľko pri šoférovaní sme sa museli plne sústrediť na stovky dier ktorými bola celá cesta posiata. Niekedy bolo až nemožné sa im vyhnúť.

V minulosti tadiaľto vraj viedli pašerácke trasy, dnes pôsobí krajina pokojne a opustene. Za celý úsek sme stretli možno desať áut. Cítili sme sa bezpečne a ľutovali sme, že nemáme viac času na prechádzku po parku. Ak môžete, zastavte sa a urobte si aspoň krátky trek – táto časť krajiny je iná než všetko predtým.

Značky s nápisom „pozor na tapíry“ v nás vyvolali nádej, že nejaké uvidíme, no šťastie sme nemali.

Najvyšší bod trasy a výhľady na zalesnené Andy

Cesta sa pomaly, ale vytrvalo dvíha až na hrebeň, kde sa dostávame do výšky cez 3 000 metrov nad morom. Výhľady sa znovu otvárajú, tentokrát na rozsiahle andské chrbty porastené lesmi a horskou vegetáciou. Okolitá krajina pôsobí surovo, no zároveň veľmi autenticky. Striedajú sa tu vyššie kríky, izolované palmy, hustejšia zeleň a vzdialené pohoria.

Hory sú často zahalené v oblakoch alebo hmlách, ktoré sa rýchlo menia podľa vetra. V diaľke vidno len nekonečný hrebeň, bez akýchkoľvek známok civilizácie.

Niektoré časti trasy vedú otvorenejším terénom s výhľadmi až po horizont, inde nás zasa cesta obklopuje hustejší porast. Povrch je kamenistý, cesta plná výmoľov a serpentín, ktoré sa miestami strácajú za kopcami, no vždy sa o kúsok ďalej objaví nový úsek. Premávka je minimálna a človek má pocit, že ide cez územie, kde príroda ešte stále dominuje.

Mestečko Isnos a jeho námestie

Po niekoľkých hodinách jazdy cez horský terén začína cesta postupne klesať. Okolitá krajina sa mení – husté lesy vystriedajú pasienky a dedinky.

Po chvíli vchádzame do mestečka Isnos, ktoré pôsobí ako typické vidiecke centrum regiónu. V strede je námestie so sochou a niekoľkými lavičkami, okolo neho sa nachádzajú malé obchodíky, pekáreň, lekáreň a pár reštaurácií. Na rozdiel od turistickejších miest je tu pokoj, žiadne suveníry, len bežný život. Miestny vysedávajú na lavičkách, deti sa naháňajú po námestí a mesta ožíva nočným životom.

Na námestí na nás čakala ešte stále prítomná Vianočná výzdoba, ktorá mu ešte viac dodala na kráse. Kúpili sme si v kaviarni kávu a koláčiky, posadili sme sa na lavičku v parku a vychutnávali si neskorú vianočnú atmosféru a ruch, ktorý by sme od tak malého mesta nečakali. Pripadali sme si ako v nejakom Talianskom mestečku. Ale aj toto je Kolumbia, plná života a farieb. Odtiaľto je to do San Agustína už len necelá hodina pohodlnej jazdy.