Cesta 54 Snæfellsnes

Neskutočná krajina od Álftafjöður až po Kolgrafarfjörður

Na poloostrove Snæfellsnes sme strávili celý deň a aj tak sme nestihli pozrieť všetky jeho krásy. Väčšina ľudí navštívi ikonický vodopád Kirkjufellsfoss, ktorý je častým miestom na zachytávanie nádherných fotiek polárnej žiary. Snæfellsnes však ponúka omnoho viac a určite aj vám odporúčame spraviť si okružnú jazdu po ceste 54. Oslovia vás nielen známe miesta, ale aj výhľady, ktoré rozhodne musíte vidieť na vlastné oči. My sme začínali od severu a ledva sme sa priblížili k poloostrovu, už nás výhľady pohltili.

Nenápadné miesto, označené na Google mapách ako Good View, ponúka skutočne nádherný pohľad a to bol len začiatok.

O kúsok ďalej nás znovu ohúrila cesta. Tentokrát zelené a biele vrcholy kopcov okolo fjordu Álftafjöður.

Álftafjörður je malebný fjord obklopený dramatickými horami, ktoré vytvárajú úžasnú panorámu. Ako sme sa blížili k tomuto miestu, pred nami sa otvorili výhľady na impozantné vrchy, ktoré sa týčia nad krištáľovo čistými vodami fjordu

Z kopcov sa valili drobné vodopády a vyššie kopce v pozadí boli kompletne zahalené v snehovej prikrývke a bielom opare.

Ani nie o 3 minúty po ceste 54 sa nám pohľad ešte viac otvoril a pripadali sme si, akoby sme sa preniesli do úplne inej krajiny. Žltá farba jesene kontrastovala so snehom na vrcholoch kopcov, ktoré pomaly opantala hmla, a jediná nenápadná cesta, ktorá nás čakala, si razila svoju vlastnú cestu v tejto nehostinnej krajine.

O ďalšie 3 minúty po hmle už nebolo ani chýru a naplno sa nám ukázali zasnežené hory, pod ktorými sa ako posledný mohykán týčila osamelá farma. Nehostinná a pustá krajina začínala niesť stopy civilizácie a vytvárala tak úplne odlišné pohľady a kontrasty.

Maľovaná krajina

Ani nie o 10 minút si pre nás Snæfellsnes pripravil ďalšie prekvapenie. Tentokrát v podobe žiarivo zelených kopcov, ktoré vyzerali, akoby ich práve namaľoval maliar na plátno. Vôbec nevyzerali skutočné, a predsa tu boli. Nádherné, akoby s ornamentami, sa pyšne týčili pred ľadovým kráľovstvom.

Zelená sa ozývala čoraz viac a začínala dominovať scenérii. Sneh ustupoval a krajina pôsobila ako letná botanická záhrada. Napriek tomu, že bol október. Po dvoch minútach sneh úplne zmizol a ostala len krajina pripomínajúca tropické podnebie. Kiež by sme mali viac času a mohli sa stratiť v niektorej z turistických ciest.

Sýty odtieň zelenej nám strašne pripomenul Dračie hory v Južnej Afrike a jedinou škodou bolo, že scenéria trvala veľmi krátko. Ani nie 10 minút. Potom nás už znova vítala typická žltočierna krajina, na akú sme si zvykli pri potulkách po jesennom Islande.

Ani nie o 5 minút sa pred nami objavil most Kolgrafarfjörður a s ním aj znovu snehová pokrývka hôr. Znovu nás vítalo zopár roztrúsených domčekov pod vysokými a drsnými kopcami. Z nich vykúkala zmenšená verzia Table Mountain.

Nádherná, skosená hora, ktorá ma doslova fascinovala celú cestu, až kým sme sa nepriblížili k prvej plánovanej zastávke, vodopádu Kirkjufellsfossar. Dorazili sme síce s hodinovým meškaním, ale stálo to za to.

Pre Snæfellsnes naozaj platí, že zážitok je samotná cesta. A aj keď milujem vodopády, musím uznať, že táto cesta ma oslovila najviac z celého Islandu. Viac ako scénická cesta Oxipassom.